Vault šílené brahminy - největší stránka o sérii Fallout v češtině a slovenčine.
PsiCho - Liga Šampiónov
Zasvätený
Volám sa PsiCho, sedím si tu v mojej cele a čakám na popravu. Všetci ma opustili priatelia aj keď teraz viem že naozaj som žiadnych nemal. Boh nás opustil už na počiatku vojny. Keď hnev zničil náš svet. Európa rodná zem mojich predkov, zem na ktorej stojím. Vzplanula ohňom a hnevom potom schladla a zmrzla na celých 200 rokov. Neprežil nik kto sa neschoval pre pohromou.
Dnes už je to 500 rokov po vojne a na zemi a ľuďoch sú stále vidieť jazvy ktoré tu zanechala.
Aspoň že ustupujúce ľadovce spláchli radiáciu z tejto zdochnutej zeme . Ešte stále prevláda pustina cez deň všetko nechránené zhorí a v noci zamrzne, okrem húb ktoré rastú pod kameňmi a skalnými prevismi. Tak tiež potkany ktoré sa nimi živia .
Teraz vám poviem o tom kto som a prečo vlastne sedím v cele smrti. Bolo mi 10 keď som nastúpil do školy mal som svoju triedu a v nej svojich priateľov teda som si to myslel. Teraz mi je 20 školu som pred časom ukončil. Ako náhle sa škola skončila a ja som prestal byť ich ochrankárom visrali sa na mňa ako by ma nikdy nepoznali a ja akoby som nikdy neexistoval.
Jedného večera som si trochu viac než bolo zdravé vypil v miestnej krčme. Po ceste z nej som stretol jedného z tých bastardov. Vykričal čo som na srdci mal no a on na mňa zase že som ožratý a neviem o čom meliem. To ma nasralo tak som mu pohladil líce pravačkou a znova a znova a ešte raz prestal som až keď jeho odpor pominul a jeho život vychladol.
Teraz si tu sedím - neľutujem toho. V noci sa mi sníval taký zvláštny sen okolo mňa stálo v kruhu množstvo postáv v čiernych há bytoch. Nevedel som kto sú nikdy som ich nevidel.
Ale počul som pár slov z toho o čom sa zhovárali. Počul som zhruba toto - "ste si istý že je vhodný ... ale on má svedomie bol len pod vplyvom omamnej látky ... ale len sa nebojte časom to z neho vytlčieme ... áno má potenciál ... dobre teda". Zobudil som sa neskoro, už bolo svetlo, respektíve už bolo 40 stupňov Celzia . Na obzore sa rysovalo veľké mračno prachu, to znamenalo že sa blíži piesočná búrka. V poslednom čase to nebolo nič nezvyčajné. Ale táto bola silnejšia než zvyčajne, vlastne bola najsilnejšia akú kto v dedine zažil. Brala strechu za strechou, Dom za domom, človeka za človekom. Akurát vezenie to bolo spevnené. Vlastne len cely takže chodba vstupná hala aj šerifova kancelária behom chvíle podľahli náporu vetra piesku a štrku. Potom som dostal kameňom do hlavy a odporučil sa k zemi - zase som zaspal akurát že teraz bezsenným spánkom. Keď som sa prebral bol už večer. Pozrel som von zamrežovaným oknom, to čo som videl by som najlepšie opísal keby som to neopisoval, pretože to som videl neopísateľné nič až k obzoru. V chvíľke depresii z myšlienky že skapem tu v prdeli sveta uprostred ničoho vo svojej cele som sa oprel o stenu cely. No vlastne som sa neoprel pretože skôr než som mohol ucítiť odpor steny ucítil som náhly a tvrdý odpor zeme. Keď som sa spamätal z toho čo sa práve stalo, tak som zistil že som sa prepadol cez stenu. Teda toho čo z nej zostalo. Stena pred tým hrubá asi od zápästia po lakeť bola teraz hrubá ledva pol centimetra, ale dokonale hladká, čo silná piesková búrka nedokáže. Nezostávalo mi nič iné ako vyraziť na ľahko do pustiny. Už som myslel že umriem smädom a hladom. Keď som zbadal dvoch cudzincov mieriacich na seba zbraňami. Nič nehovorili len tam tak stáli a mierili na seba. Nemám potuchy ako dlho tam stály ale viem ž ruky sa im už triasli únavou. Obaja mali magnum 44 a ako som neskôr zistil len po jednom náboji. Mňa si ani jeden nevšímal. Nakoniec padli dva vystreli naraz tak že sa ich zvuk zlial do jedného. Obaja sa odporúčali k zemi. Obaja mali na hrudi odznak prvý čiernu hviezdu s čiernou polovicou znaku jing-jangu , druhý zlatú s bielou polovicou na ľavej strane. Na oboch bolo na vrchu napísané šampión 1.st. Nevedel som čo to znamená ani ma to vtedy nezaujímalo. Len som zobral trochu vody a sušeného potkanieho mäsa. Ešte tie dve magnumy. A išiel ďalej po dvoch ďalších dňoch cesty som dorazil do maličkého mestečka.
Za jednu magnumu som si prenajal izbu na mesiac a kúpil dve pivá a dvoch pečených potkanov v miestnom hostinci. Normálne by som za tú zbraň dostal peniaze maximálne na dva týždne a jedno lepšie jedlo aj to len keby mali kupca. Ale v tejto komunite kde cudzinca nevideli aj sto rokov, nebolo lepšej zbrane ako hrdzavej tupej kudli. A navyše hostinský má neviem odkiaľ zobral desať zásobníkov. Povedal že jeden mi dá teraz a jeden potom, pokiaľ budem robiť celý mesiac vyhadzovača. Plus mi dá jedlo a pivo zdarma. S tou zbraňou to nebol problém a nebol by ani pre neho ale on tu nemôže niečo také robiť lebo by ho ľudia znenávideli. Mesiac ubehol v monotónnej atmosfére, vyhadzovania vzorných nopranov a učenia sa narábaním so zbraňou - teraz mi to už ide dobre, samozrejme na ciele ktoré nemajú sebe menšie nutkanie ujsť. Až na tri dni cez ktoré prišiel ďalší cudzinec - miestny už uvažovali postaviť uprostred mesta recepciu. Aj tento mal na pravej strane onú už spomínanú čiernu hviezdu. V pohľade keď pozeral na miestnych som mu zazrel neopísateľnú chuť vyvraždiť celú túto úbohú komunitu. Na mňa však pozeral ako na niekoho koho už poznal. Predtým než odišiel dal mi mapku miesta neďaleko na severe. Po mesiaci som sa tam vydal. Až tesne pred cieľom mojej cesty som sa streto z dvoma lupičmi. Jeden sa postavil predo mňa a druhý ďalej za mňa prvý povedal že ak im všetko dám nič sa mi nestane. Ja som tasil zbraň a cúval dozadu práve keď sa chystal vystreliť zakopol som a hodil rybičku vzad. Výstrel ale padol nič som necítil takže len čo som toho bol schopný poslal som mu naproti dve malé ale zato rýchle a ostré včeličky ktoré ho odviedli do zeme večného odpočinku. Hneď potom som sa prevalil na brucho a poslať ďalšie bzučivky vlastne svištivé rachotivky aj druhému lupičovi
Ale ten už svoju mal a poctivo lízal svoj prídel prachu na zemi. Tomu že si vybrala iná včielka som celkom nechápal, až za chvíľu som pochopil že on stál za mnou a keď jeho partner vystrelil a ja som sa tesne pred tým na zemi rozvalil tak si tá čo hľadala mňa našla jeho som to ma celkom potešilo. Zobral som ich veci - dve desať mm pištole náboje a štyridsať mincí. Nad ránom som dorazil k skalnému prievisu pod ktorým bola jaskyňa.
Vošiel som dnu a pocítil strašnú chuť spať. Prebudil som sa v tmavej slabo osvetlenej miestnosti. Miestnosti dominovala postava v habite, taká akú som videl v sne. Postava prehovorila absolútne neutrálnym tónom. Hovorila o ich organizácii s názvom Darkonia o rozširovaní jej moci a o tom že som bol vybraný ako vhodný kandidát na jedného z jej šampiónov. A tiež že mám na výber. Ale mne získavanie majetku za plnenie úloh pre svoju organizáciu vyhovovalo. Dostal som svoju čiernu hviezdu s nápisom šampión 1.tr., vojenský stan, malú čiernu vojenskú lopatku z tvrdenej ocele a deku a štyri fľaše na vodu . A vybral som sa zase do pustiny.