Utekám, srdce mi búši, adrenalín ktorý mnou lomcuje prekonáva únosnú mieru. Guľky lietajú všade navôkol. Pociťujem prudkú bolesť nad ľadvinami o sile úderu ťažkým kováčskym kladivom. Klesám na špinavú podlahu posiatu všelijakým svinstvom od roztrhaných čriev ,cez nejaký hnus ,čo sa nápadne podobá na psie sračky ,až po včerajší obed nejakého nafetovaného dobrodinca.. Ďalší uder do lýtka a ďalší len milimetre míňa pre mňa najdôležitejšiu časť môjho dobitého tela ktorou možno raz ,ak to prežijem zabezpečím prežitie môjho rodu. Hovorí sa ,že v takýchto situáciách čas prúdi veľmi pomaly, no mne skôr pripadá , že všetko ide 10- krát rýchlejšie ako ja. Krv z mojich rán, guľky, moji nepriatelia a smrť ktorá sa ku mne nezadržateľne blíži. Všetko je strašne rýchle, len ja nie som schopný nič urobiť proti ranám svojho osudu. Mám pocit akoby sa môj mozog rozbil na milión malých častí, ktoré nie a nie sa spojiť . Inštinktívne sa vrhám do tmavého priestoru po svojej pravici a zatváram za sebou plechové dvere dúfajúc, že ich to aspoň na nejaký čas zadrží. . V tom guľky prestávajú praskať. Rozlieha sa okolo mňa mučivé ticho, počujem len svoj ťažký dych. S ustupujúcim adrenalínom v krvi si začínam uvedomovať svoje zranenia , ležím v kaluži krvi a cítim obrovský chlad, som presvedčený, že to je znamenie príchodu smrti. Zvonku sa ozve dupot nôh a nadávky, ktoré sa vzápätí menia na výbuch smiechu a za ním nasleduje ťažký úder na dvere. Hlasy miešané so smiechom sa vzďaľujú. Ticho. Absurdita tohto konania sa vzápätí mení v jeho pochopenie, nachádzam sa v nejakom chladiacom boxe pre nejaké zmutované psie mäso, usudzujú podľa pachu sračky ktorá mi ostala na nose ešte od môjho dokonale articky zvládnutého pádu, pri ktorom som si zlomil nos, tri palce na ruke a nabil už spomínaný najdôležitejší orgán, čo mi v podstate zachránilo život (teda nie mne ale môjmu potomkovi), tá bolesť vyvolala prudký pohyb mojich dokonale tvarovaných plaveckých nôh a tým aj posunutie o nejaký ten centimeter. To znamená, že natešený útočník netrafil to čo chcel , ale urobil mi len nový- latinsky povedané "anus" (pre neznalcov ritný otvor). Z letargie ma vytrháva pomalé tŕpnutie končatín prechádzajúce v palčivú bolesť, spôsobenú chladom, A to je len začiatok mučivého maratónu. Ak nič neurobím do tridsiatich najviac štyridsiatich minút som mŕtvi. Viem čo sa bude v priebehu tohto času diať. Postupne nebudem môcť hýbať končatinami, pretože v dôsledku chladu obranné mechanizmy spôsobia presun krvi do centra vnútorných organov, čo je posledný pokus organizmu o prežitie, hoci v jeho dôsledku dochádza k paralizácii, halucináciam a neskôr milosrdnému bezvedomiu a potom samozrejme smrti. Niekde som čítal , že neexistuje miestnosť ktorá nemá slabé miesto pomocou ktorého zbúrate celú jej takzvanú nepreniknuteľnosť. No v mojom stave, keď moja vôľa po živote klesla doslova na bod mrazu ako ožranovi potencia po prepitej noci, nie som schopní nič urobiť. Už necítim, bolesť ani chlad len dokonalú uvoľnenosť brahmíny vlečúcu na jatky. .

Spomínam si na časy, keď som ešte ako strážnik v Hube čelil obvineniu zo znásilnenia a následného zabitia svojej snúbenice. Narafičili to na mňa Decker a jeho podsvetie s tým sviniarom Kaneom. Pretože som im šlapal na päty už dlhú dobu. Nemohli ma zabiť len tak, lebo by vyvolali vlnu odporu v policajných radách. A následné vyšetrovanie, ktoré by znižovalo zisky z ich špinavých kšeftov. Všetky dôkazy svedčili proti mne. Po ceste do môjho bidielka ma napadla banda priždisráčov s nožmi. Nie som žiadne malé pivo ,ale bolo ich veľa. Mohli ma zabiť a predsa ma len , nechali ležať dorezaného v krvi. A to bol len začiatok nočnej mori, ktorá ma čakala. Už ,keď som stál pred dverami svojho domu vedel som, že niečo je zle . Žalúzie boli zatiahnuté a pritom som vedel, že Elen neznáša temnotu. Vstúpil som dovnútra, uvidel som ju, ležala na posteli v neprirodzenej polohe dorezaná snáď na celom tele, v hrudi mala ranu, ktorá mi oznamovala ,čo bolo dôvodom jej smrti., tá bola urobená na záver . V tvári jej zostal výraz hrozného utrpenia a strachu. Pri pretstave, jej utrpenia ma pochytila nenávisť ktorú som ešte nikdy nepocítil. Chytil som nôž , ktorý držala v ruke a v mysli som prisahal, že neprestanem, kým celé Hubianské podsvetie nepadne. Počul som jemný zvuk , otočil som sa ale už bolo neskoro, kolba ma zasiahla do temena. Posledné čo som videl bol odznak policie Hub.
Nikdy nezabudnem ako za mnou prišiel šerif Green do cely zo smutnou tvárou hovoriac " Joseph neverím ,že si to urobil, ale všetko je proti tebe ,ľudia žiadajú tvoju popravu, no ja si myslím že väzenie a samozrejme odobratie ti statusu poručíka u polície je trest, ktorý budú musieť zobrať a ktovie možno sa dostaneš von čoskoro, po čase ľudia na teba zabudnú a ja ťa prepustím, čo ale nemusí byť pre teba dobré, lebo už keď nebudeš pod ochrannými krídlami polície, pôjde po tebe celé podsvetie a to nezabúda."
" Ja tiež nie, po ničom inom netúžim" odpovedal som ľadovo.

"Joseph Steven King, tým to vás odsudzujem na 15 rokov väzenia, s možnosťou zníženia trestu o polovicu v prípade dobrého správania."
Dva roky som sedel v base, už som prestával veriť v Greenov sľub. No raz v noci sa moja cela otvorila a v dverách stál Green s brokovnicou a koženou vestou v rukách. "Tu máš a bež, nevracaj sa už do Hubu, zober si aj tento nôž, ktorým bola zabitá tvoja láska, dobre som ho opatroval, viem, čo pre teba znamená"
Objal som ho a utekal do tmavej noci. Dlho som putoval pustinou pod menom John Kingstone, a chystal sa na návrat do Hubu. Pustina ma zocelila.
A teraz tu ležím, bez pomsty, musím žiť aby som sa pomstil, musím!
Cítim ako ma vedomie opúšťa... V hlave sa mi objavujú obrazy udalostí ktoré sa stali alebo sa majú stať? Vídam známe tváre ktoré pozerajú smerom ku mne, ale vyzerajú akoby hľadeli cez zo mňa. Som mŕtvi? Tma. Nekonečná tma . Toto je koniec? Zrazu vidím dva pári očí prvé. plné hnevu, druhé. súcitu. A opäť tma...Elen...