Vault šílené brahmíny - největší stránka o sérii Fallout v češtině i slovenčine | Fallout 1, Fallout 2, Fallout Tactics, Fallout 3, Fallout New Vegas, FOnline, Fallout 4
.. vstup do vaultu .. orientace .. vaultmasteři .. kontakt .. poslat novinku .. kniha hostí .. fórum .. archiv ..

Fallout: New Vegas

novinky
recenze
hráčské recenze
návod
spolubojovníci
screenshoty
videa
zbraně
download
wiki
fórum

FOnline

novinky
faq
fórum
FOnline: 2238
status
server-boy 2238
manuál
mapy
instalace
screenshoty
gang VŠB
wiki-boy 2000
download
The Life After
status
manuál

Fallout

novinky
recenze
návod
města
náhodné lokace
postavy
spolubojovníci
vault-boyové
holodisky
konce
texty ze hry
vychytávky
archiv zvuků
screenshoty
demo
wiki
fórum
download

Fallout 2

novinky
recenze
návod
města
náhodné lokace
postavy
spolubojovníci
předměty
zbraně
brnění
automobil
holodisky
karmické tituly
konce
texty ze hry
kulturní odkazy
zajímavé sejvy
vychytávky
screenshoty
archiv zvuků
mapper
modifikace
wiki
fórum
download

Fallout Tactics

novinky
recenze
návod
charakter
mise
náhodné lokace
zbraně
brnění
vozidla
holodisky
drogy
screenshoty
multiplayer
hrajeme po netu
tipy a triky
editing
obličeje
modifikace
wiki
fórum
download

Společné

bible
časová osa
bestiář
pitevna
traity
perky
technologie
zbraně vs. realita
bugy
tajemná tajemství
technické problémy
licence

Fallout projekty

Fallout Online (V13)
Fallout 4
Fallout 3: Van Buren

Příbuzné hry

Arcanum
AshWorld
Fallout: BOS
Fallout 3
Fallout: PNP
Fallout: Warfare
Fallout Tycoon
Lionheart
STALKER
Borderlands

Hry naživo

Fallout LARP
Fallout RP
download

Soutěže

O brahmíní vemeno
screenshot měsíce
žebříček charakterů
žebříček kr. zásahů
masový hrob
rychlonožka

Zábava

povídky
poezie
knihy
komiksy
filmy
hudba
kvízy
humor

Různé

články
rozhovory
jak přežít
wallpapery
bannery
průzkum
srazy a setkání
IRC channel
odkazy

Vault šílené brahminy - největší stránka o sérii Fallout v češtině a slovenčine.


Blackhand Thor - Legenda ožívá


"Sme pripravený?"
"Takmer..."
"Ako to, že takmer?! Všetko malo byť pripravené pred hodinou!"
"Ja viem, ale, viete..."
"Vaše výhovorky ma nezaujímajú! Tu ide o životy veľkého množstva ľudí!"
"No, mne päťdesiat nepripadá až tak veľa..."
"MŇA NEZUJÍMA ANI ČO VÁM PRIPADÁ VEĽA! OKAMŽITE AKTIVUJTE HLAVNÝ CHLADIACI PROGRAM!!"
"Ehm, áno pane..."

Mladý roztrasený technik odišiel do riadiacej miestnosti. Profesor Jonatán Záblesk sa nervózne hodil do kresla. Neznášal toho mladého technika. Vždy mal priblblé poznámky a nikdy nevedel nič spraviť poriadne. Keby však tentoraz niečo vážne zbabral, dostal by sa do väčších problémov o akých sa mu ani len nesnívalo. Išlo totižto o veľký projekt a životy päťdesiatich dobrovoľníkov. Tento projekt sa nazýval Arktída a jeho cieľom bolo uviesť päťdesiat dobrovoľníkov do mraziacich komôr, kde by mohli zmrazený prežiť aj stovky rokov bez toho, aby sa ich dotkol zub času. Projekt Arktída sa odohrával v tajnom protiatómovom bunkri umiestnenom v srdci hory niekde v strednej Európe v akejsi bohom zabudnutej krajine menom Slovensko. Táto hora, na Slovensku známa ako Sitno, bola vybraná kvôli dobrej polohe a navyše nikomu by nenapadlo, že by niečo tak tajné a dôležité umiestnili na bezvýznamnom a politicky zaostalom štáte. Cieľom projektu Arktída malo byť testovanie chladiacej technológie na ľuďoch vo väčšom počte. V hlboko podchladenom stave by mali ostať rok. Po tom ich prebudia a pošlú domov s vysokou sumou a prísahou mlčanlivosti. Ak to vyjde, tak bude bunker použitý pre veľmi dôležité osoby, ako zazobaných a chamtivých politikov, generálov a iných, slúžiť ako útočisko v prípade jadrovej vojny ktorá hrozí tejto planéte. Výbava bunkru bola už na svojom mieste, pretože človek nikdy nevie. Bolo v ňom všetko, od vyspelých technológii po profesionálne vojenské vybavenie ako Power Armour.

Tých päťdesiat dobrovoľníkov získali z tej istej krajiny v ktorej tento bunker leží a nebol to zas tak veľký problém. Sľúbená odmena bola veľmi vysoká a tak museli spraviť veľkú previerku každej prihlásenej osoby. Nakoniec vybrali niekoľkých vojakov z povolania, jedného generála so silným národným duchom, ktorého do tohto projektu nahovorila jeho manželka, pár nezamestnaných učiteľov, mechanikov, piatich kuchárov a jedného barmana. Nikto z nich netušil o čo vlastne ide, až kým ich nepriviedli do bunkru a nevysvetlili im o čo ide. Dali im ešte možnosť ustúpiť, ale odmena v podobe milióna dolárov presvedčila každého, aby ostal. A teraz títo statočný dobrovoľníci ležia zmrazený ako hovädzie stehno v chladiacich komorách a ani len netušia, že sa v nich budú chladiť dobrých sto rokov, pretože vonku sa niečo stane...

Do kancelárie profesora Zábleska vošiel mladý technik a ešte stále sa triasol, i keď je pravda, že on sa trasie stále.
"Tak čo, boli nejaké problémy?" spýtal sa profesor a mladík sa rozklepal ešte viac.
"Všetko v poriadku, žijú, ale keď sa zobudia budú asi trochu prechladnutý."
"Bože, buď milosrdný," zamrmlal si profesor pod nos a potom sa otočil na mladíka:
"Vy somár! Je jasné, že budú prechladnutý, keď sú v chladiacich komorách! Zmiznite mi z očí!"
Mladík sa už chystal odísť, keď sa zrazu ozval poplach.
"Juj, asi sa niečo deje. Žeby cvičenie?" povedal mladík a rozklepal sa ešte viac, takže vyzeral, akoby bol na zapnutom elektrickom kresle. Profesor rýchlo vyskočil z kresla, obehol trasúceho sa mladíka a namieril si to šprintom do riadiacej miestnosti. Na chodbách sa ozýval zvuk sirény a zaplavovalo ich červené svetlo majákov. Všade bol chaos. Nik nevedel, čo sa deje. V riadiacom centre bunkru bola len profesorka Krasoňová, ktorá zrejme spustila poplach. Profesorka Krasoňová bola hneď po profesorovi Zábleskovi najdôležitejšia osoba projektu Arktída. Avšak na rozdiel od šedivejúceho profesora Zábleska, ona bola ešte mladá a, čo bol aj dôvod, prečo bola zaradená do projektu, bola veľmi učenlivá. Lepšie povedané až príliš učenlivá.
"Čo... sa... pre... kris... tove... rany... deje?" spýtal sa zadychčaný profesor.
"Začalo sa to! Začalo sa to skôr ako sme čakali!" skríkla profesorka vystrašene.
"Ale... čo... sa... začalo... skôr?"
"Vojna! Vzduch je plný atómových hlavíc!"
"Aha... to.............ČOŽE!!!"
Profesor zrazu chytil druhý dych a pribehol k hlavnému počítaču. Na jeho monitore svietilo: Pozor! Pozor! Bola zachytená odpálená jadrová zbraň! Pozor! Pozor! Prajem príjemný deň!
"Je tu aj správa od prezidenta!" povedala profesorka.
"Ktorého?!" spýtal sa profesor nervózne.
"Ktorého asi?! Spojených Štátov Amerických!" povedala profesorka a ukázala na druhý monitor. Profesor k nemu okamžite priskočil. V správe stálo: "Čína zaútočila jadrovými zbraňami, ale poslali sme im odplatu. Stala sa však porucha v zameriavacom systéme a niekoľko hlavíc letí úplne inam a jedna z nich má namierené na Budapešť. Okamžite uzavrite bunker a..." správa nebola dokončená. Profesor Záblesk hľadel na monitor ako na hypnotizéra, ktorý ho hypnotizuje. Chvíľku budil dokonca aj dojem, že v zhypnotizovanom stave rozmýšľa. Potom však prešiel k mikrofónu, zapol ho a prehovoril:
"Všetkému personálu! Okamžite sa dostavte pre vchod do bunkru! Toto nie je cvičenie! Opakujem, všetok personál sa dostaví pred vchod do bunkru! Okamžite! Toto nie je cvičenie!"
"Čo to stvárate?!" zhrozila sa profesorka, "Veď ich zabijete!"
"Tento bunker nie je vybavený na to aby uschoval toľko ľudí."
"Preto zabijete toľko nevinných ľudí?!"
"Že nevinných. Všetci až na vás sú pekné svine," povedal profesor a babral s počítačom.
"Poďte za mnou," povedal po chvíli. Profesorka sa naň vystrašene pozrela.
"Nič vám nespravím, tak poďte! Nemáme veľa času!" Profesorka šla dosť neochotne za ním. Počas cesty nik z nich neprehovoril. Cestou míňali nič nechápajúcich zamestnancov, ktorým vŕtalo v hlave, kam sa teraz zrovna vybrali hlavný vedúci projektu. Po chvíli prišli do miestnosti, kde boli chladiace komory a profesor konečne prehovoril:
"V tomto bunkri môžu prežiť len tí čo sú v týchto chladiacich komorách."
"Tak čo tu potom robíme?"
"Ako viete, je tu päťdesiat komôr a všetky sú zaplnené. Ale je tu ešte jedna rezervná komora."
"Ako prosím?" nechápala profesorka. O ničom takom ako rezervná komora totižto nevedela.
"Je tu jedná rezervná komora a nie len komora. Celý bunker je vybavený pre päťdesiat jeden ľudí."
"A vy zrejme chcete, aby som váz to tej rezervnej komory uložila."
"Nie, vy pôjdete do tej komory."
"P - prosím?"
"Počuli ste ma. Tak sa vyzlečte!"
"Ale..."
"Do čerta! Začínate byť ako ten mladý rozklepaný technik! Nezdržujte!"
Profesorka sa veľmi, veľmi neochotne začala vyzliekať. Profesor medzitým začal pripravovať náhradnú chladiacu komoru.
"Dobre. Všetko je pripravené," povedal profesor a otočil sa k nahej profesorke. Pri pohľade na ňu sa na chvíľu zasníval, ale rýchlo sa spamätal.
"Takže, budete tam zmrazená presne sto rokov. Vy sa zobudíte ako prvá a zobudíte ostatných. Keby sa niečo stalo, tak ostatný sa zobudia o rok neskôr."
Profesorka mlčala a začala sa červenať.

"Nemáte sa za čo hanbiť, vyzeráte dobre aj nahá... Sakra, čo to trepem! Poďte rýchlo dnu!"
Profesor uložil profesorku do chladiacej komory a pobral sa na odchod. Pred dverami sa ešte zarazil, pretože ho niečo napadlo. Na neďaleký stôl položil papier s inštrukciami pre prebudených s kľúčom od jeho pracovne, kde by mali byť všetky dôležité informácie o funkcií bunkru. Veľmi rýchlim krokom sa pobral k východu, pričom si spomenul, že svoju kanceláriu vlastne ani nezamkol.

Vonku pred bunkrom bola pól noc a mesiac bol v splne. Personál bunkru tam netrpezlivo čakal, čo sa bude diať. Vo dverách bunkru sa zjavil profesor Záblesk. Všetci sa naň pozreli a zasypali ho otázkami tipu "Čo sa deje?" "Ako dlho tu budeme?" a "Kedy bude výplata?".
"Chvíľočku vydržte," povedal profesor, pričom sa díval na hodinky. Odrazu sa masívne dvere bunkru zavreli. Personál ničomu nechápal.
"No dobre, teraz je čas vám všetko vysvetliť," povedal profesor a zhlboka sa nadýchol,
"Jadrová vojna sa predčasne začala a každú chvíľu na Zem dopadnú atómové bomby."
"Aha. No to je dobrý vtip pán profesor," povedal mladý technik.
"Divím sa, že sa netrasiete," povedal mu profesor.
"Ale, na čerstvom vzduchu sa nikdy neklepem."
"Teraz by ste sa mali, pretože čo som povedal, je pravda."
Mladík sa naň najprv pozrel plný hrôzy a potom sa rozklepal tak, ako mu to len zákon fyziky dovoľoval. Medzi zamestnancami vypukla panika a vzduch bol opäť plný rôznych otázok tipu "Tak čo tu robíme?" "Prečo nie sme v vnútri?" a "Takže výplata nebude?". Jediný pokojný bol profesor Záblesk, ktorý sa zahľadel na juh. Tam sa v diaľke črtalo akési veľmi jasné svetlo v tvare hríbu.
"Bola to čo česť s vami pracovať priatelia," povedal profesor a zapálil si cigaretu, potom si však spomenul, že nefajčí a začal uvažovať o tom, odkiaľ má vlastne cigarety...

Profesorka Krasoňová sa zobudila. Bola jej zima a triasla sa ako ten mladý technik. Pomaly vyšla z chladiacej komory. Chvíľu si neuvedomovala kto je a kde je. Keď sa spamätala, urýchlene pribehla k počítaču. Počítač fungoval a bol slušne zachovaný. Na jeho displeji svietil dátum 20. 5. 2170. Takže chladiaci proces bol úspešný, ale čo sa udialo vonku? Napojila sa na vonkajšie bezpečnostné kamery, ale čo uvidela ju prinútilo plakať. Pred vchodom do bunkru sa rozprestierala pustina. Samá hlina a vyschnuté stromy, ani len trocha zelene. A uprostred tej pustiny ležala kostra, ľudská kostra. Profesorka sa schúlila do kúta miestnosti a plakala. Plakala asi hodinu, možno aj dve, ale potom sa vzchopila. Nie je tu predsa sama, prešlo jej hlavou, sú tu ľudia, ktorý sa musia dozvedieť, čo si pre nich pripravil osud. Zašla do skladu, kde si našla nejaké šaty, skontrolovala zásoby a opäť sa vrátila k chladiacim komorám. Ako prvého prebudila starého generála a niekoľkých vojakov.
"Prečo je tu taká zima?" spýtal sa roztrasený vojak.
"Boli ste sto rokov hlboko podchladený. Nebojte to prejde."
"Ehm, nemali sme byť len rok?" spýtal sa druhý vojak. Len čo sa všetci upokojili profesorka im vysvetlila situáciu. Vojaci boli chvíľu v šoku. Prvý sa ozval generál:
"Skôr či neskôr by sa to určite stalo. Mali sme šťastie, že sme boli tu." Tváril sa síce vážne, ale profesorka videla ako sa mu po líci skĺzla slza.
"Kde nájdeme niečo na seba?" spýtal sa generál a profesorka ich odviedla do skladu.

O niečo neskôr postupne pozobúdzali aj ostatných zmrazených spáčov a vysvetlili im, čo sa stalo. Niektorým trvalo dlhšie než sa spamätali, ale napokon sa zo svojim osudom všetci vyrovnali. Večer sa v jedálni zišli všetci na poradu, aby sa dohodli, čo budú robiť ďalej. Hlavné slovo mala profesorka Krasoňová.
"Dámy a páni. Máme pred sebou vážnu situáciu. Ako už viete, svet bol zničený jadrovými pumami a vyzerá to, že svet vonku je neobývateľný. Zásoby tu máme na ďalších sto rokov, ale skôr či neskôr sa budeme musieť preskúmať okolie a hľadať ďalších preživších."
"Ale ako môžete vedieť, že tú katastrofu mohol niekto prežiť?" prerušil ju jeden z učiteľov.
"Šanca na prežitie vonku bola pri dopade bômb určite minimálna, ale po celom svete existujú predsa protiatómové kryty a určite sa niekto do nich dostal v čas. Preto by sme mali najprv podrobne preskúmať naše počítače, či v nich nie sú polohy niektorých týchto krytov a pokúsiť sa nadviazať s nimi kontakt."
Strhla sa búrlivá debata, kedy každý nahlas povedal svoj názor. Mnohý boli za to, že nesmú opustiť bunker, pretože to bolo veľmi veľké riziko aj keď nevedeli aké.
"Možno je to osud," zvolal generál a postavil sa. Všetci odrazu zmĺkli. Generál pristúpil k profesorke Krasoňovej a opäť prehovoril:
"Neviem, či ste si to uvedomili, ale povedzte mi v útrobách ktorej hory sa nachádzame?"
"Sitno, ale čo to má spoločné s naším osudom?" spýtal sa barman.
"Presne tak. A viete čo sa o Sitne hovorí?"
"Hádam nenarážate na tú hlúpu povesť o Sitnianskom vojsku, ktoré by malo v prípade, že je zle nedobre, prísť svojmu národu na pomoc?"
"Áno, narážam na to."
"Ale veď je to len povesť, ktorú navyše úplne vyvrátila naša nedávna udalosť, teda..."
"Možno áno. Ale ja si myslím, že nášmu národu je najhoršie páve teraz. A kto mu pomôže? Kto má tu moc a navyše sa skrýva v útrobách povestnej hory?"
"Dúfam, že nechcete povedať, že tí povestný Sitniansky rytieri sme my?"
"Možno nie sme, ale mohli by sme nimi byť. Máme tu na to všetko čo potrebujeme. Technológiu, zbrane, zbroj aj zásoby. Prečo by sme nemali pomôcť nášmu trpiacemu národu a oživiť tak legendu? Prečo by sme sa nepokúsili obnoviť svet, ktorý naši predkovia tak dlho budovali? Nech sa postaví ten, kto je ochotný takéto niečo podstúpiť! Postavte sa tí, čo chcete pomôcť svojmu národu!" Tieto slová akoby prebudili národného ducha všetkých prítomných. Prvý sa postavili všetci vojaci a zasalutovali. Generál ich salutovanie opätoval. Postupne sa postavili aj ostatný. Jediný ostal sedieť barman.
"Mám jednu podmienku," povedal, "že nebudem musieť bojovať."
"Aj tak si vás neviem prestaviť zo zbraňou b ruke," povedal generál s úsmevom. Barman bol s odpoveďou spokojný a tak sa postavil aj on.
"Mimochodom," prihovorila sa generálovi profesorka Krasoňová, "ako sa voláte generál?"
Generál hrdo vystrel hruď a povedal:
"Volám sa Juraj Svätopluk!" a dokázal to svojim sto rokov neplatným občianskym preukazom.

A tak to čo bolo len legendou o posvätnej hore Sitnianskych rytierov sa stalo skutočnosťou...

Miniaplikace


Staň se pomocníkem při tvorbě, nakrm Šílenou brahmínu!:)




Fallout Bible


Vývojářské memoáry

Fallout 3: Van Buren


Rychlé odkazy
České stránky
Templáři VŠB
ABCgames



Zahraniční stránky
No Mutants Allowed
Duck and Cover
Planet Fallout
Fo3 ofic.stránky
Bethblog
The Vault
Trzynasty Schron
Falloup Online

Modifikace
Vault-Tec Labs
Killap.net
Last Hope
Fallout:Resurrection
Fallout:BGE
Mutants Rising
Fallout:Yurop

Pro autorizaci
pište na e-mail


Sponzoři VŠB

TOPlist