Vault šílené brahminy - největší stránka o sérii Fallout v češtině a slovenčine.
|
Sirény škrekľavo pokrikovali umelými hlasmi. Môj malý svet zalialo červené svetlo. Neviem, čo to znamená, ale zaiste je to predzvesť niečoho veľkého. Niečoho, čo navždy zmení svet... Moje telo je obrovské a v okovách, vsadené v cele v temnej zemi. Zemi zhyzdenej vojnou, zemi nasiaknutej krvou nezmyselného násilia. Ľudskej zloby a hlúposti. Veď človek je ten tvor, ktorý vďaka svojej vynaliezavej krutosti prevýšil zver i prírodu. Povýšil sa na pána tvorstva. Je čas aby prišiel niekto mocnejší. Okovy opadávajú a nad hlavou mi vzrastá svetlo. Je tak nádherné v tom kruhovom otvore v mojej cele. Nikdy som slnko nevidel. Ani ostatný svet, ale ak je nádherný ako toto slnko, bude sa mi tam vonku páčiť. Aj keď nie nadlho. Neuveriteľnou rýchlosťou vyrážam vpred. Otvor nad hlavou sa zväčšuje a svetla pribúda. Voľnosť, ten pocit ma dokonale napĺňa. Nikdy som nič takéto skvelé necítil. Stúpam stále vyššie, svet sa podo mnou zmenšuje, zmenšujú sa aj moje starosti o túto zem. Je to ako vo sne. Mierim vysoko k oblakom. Sú tak čisté, nádherné a nevinné. Ohromným telom ich pretrhávam. Je to nádherný pocit prechádzať sa nekonečným morom bielej masy plynu, ktorá sa jemne vlní. Ladne prelietavam touto nebeskou krajinou ako vták, ktorým niesom. Z nekonečných nebeských hlbín mierim rovno k zemi. Nezadržateľne sa približujem. Zem vyzerá z tejto výšky tak mierumilovne a pokojne. Chcel by som ju celú objať. Celú monumentálnosť a veľkoleposť prírody. Obrovské mesto sa predo mnou roztvára ako gigantický betónový kvet uprostred nedohľadnej lúky. Padám doprostred tohto skvostu ľudskej spoločnosti. Môj voľný pád mi pripadá nekonečne dlhý. Každá sekunda ako večnosť. Dopadám do centra obrej metropoly. Pociťujem chladné objatie betónu kolosálnych stavieb ľudí. Hneď nato ohromnú horúčavu, bleskurýchle sa meniacu na teplotu žiaru slnka. Moja oceľová koža praská a z prasklín sa valí oheň namiesto krvi. Môj výkrik dvíha obrovskú vlnu deštrukcie a skazy. Z ľudí opadáva mäso, kov sa taví. Môj zrak oslepila žiara tejto bolesti. Už nevidím, ale počujem hlasy miliónov duší spievať pieseň konca. Cítim neuveriteľnú masu ničivej energie sálať z môjho dobitého, zbedačeného a mŕtveho tela. Kolosálna explózia demonštruje svoju zlosť tomu, kto ju stvoril a proti komu je použitá. K nebu stúpa mohutný útvar pripomínajúci hríb. Tento Hríb Smrti je tvorený popolom a prachom, zbytkami mŕtveho mesta, ktoré zatieňujú slnko a nastáva mŕtva noc. Skončilo to tak náhle ako to začalo. Hrobom mojím a tiež hrobom civilizácie sa stal obrovský kráter uprostred tichej pustiny. Moje celoživotné dielo zvrátenosti a dominantnosti. Som ukážkou existencie väčšej sily, akú kedy dokáže ľudstvo pochopiť. Alebo už pochopilo... Tento deň sa navždy zapíše do dejín ako Môj deň, deň atómovej bomby. |
