Chcete opravdu nahlásit tento příspěvek?
Autor: meehail
Text: Chápem, čo autor myslí, že nevie písať stručnejšie, mal som a opakovane mám rovnaký problém. Ale na sebe vidím, že problémom som ja, resp. nesúlad medzi látkou, ktorú chcem spracovať, a útvarom, ktorý som si zvolil.
Vtedy si autor musí uvedomiť, že nesmie písať poviedky, tento literárny útvar má svoje pravidlá a hranice. A nejde len o samotnú dĺžku poviedky. Filmári tiež nenatočia 10-hodinový film a budú argumentovať, že oni to kratšie nevedia alebo nechcú. Nevedia a nechcú? Nech z toho urobia seriál.
V podstate ide len o pohľad na vec a výber témy. Ak to autor kratšie nevie, veľmi často to znamená, že sa púšťa do hĺbok (pozadie a história postáv atď.), ktoré sa v danom útvare väčšinou nespracúvajú (nie v poviedke, ktorá má mať aj silnú dejovú linku a akciu). A nie preto, že sa nejakí literárni kritici dohodli, že si vymyslia definíciu útvaru, ktorá to stanovuje, ale preto, že to jednoducho jeho rozsah a účel nepustí a autor to pri písaní tejto poviedky musel cítiť.
Ak chcem spracovať dej, históriu, myslenie a ešte aj atmosféru, nemám na výber a musím si vybrať dlhší útvar. A opäť z vlastnej skúsenosti viem, že to môže byť pre začínajúceho autora zastrašujúce, pretože tam už bude bojovať s opačným koncom spektra - kým pri poviedke tuší, že látky má priveľa, pri románe sa automaticky pýta, či toho bude dosť a či to zvládne celé ustáť. A tak zostáva zaseknutý pri písaní poviedok, ale v hlave má románové ambície.
Na záver pridám pre autora svojich pár konkrétnejších postrehov, ktoré som si po prečítaní spísal:
Jedna z tohtoročných poviedok „románového“ tempa. Neskutočne dlhá, neskutočne zbytočne dlhá. Vyhodil by som celý prológ a úvod zamilovaný do okolia Milwaukee čitateľovi poviedky nič nedá. To isté platí o epilógu.
Poviedka sa mi vlastne nečítala zle, ale bol som celý čas frustrovaný jej dĺžkou a tušením, že tá dĺžka nakoniec nebude mať zmysel, čo sa plne potvrdilo.
Čo ma rušilo: 1. Logika sveta kríva, medzi starostove povinnosti zjavne patrí ochutnávanie jedla a čakanie, či sa neotrávi. 2. postava starnúceho žoldniera sa pasuje v živote s rôznymi problémami, ale napriek tomu sa má dostatočne dobre na to, aby musel bojovať s nadváhou. 3. Zariadenie vypúšťajúce plyn, ktoré mení ľudí na ghoulov, stále funguje po 200 rokoch? Chcelo by to iný mechanizmus pôsobenia alebo dobrého údržbára, ktorý bude dopĺňať materiál a udržiavať to celé v chode.
Rovnako kríva logika rozprávania, rozprávač sa niekedy púšťa do opisu vnútorných myšlienok postáv, ktoré sú zbytočné, ťažkopádne a nerealistické, občas skáče na úplne absurdné témy, ktoré s aktuálnym dejom vôbec nesúvisia, napríklad téma stratenej riasenky. Postavy zjavne nechápu, ako funguje ekonomika a fungovanie celej spoločnosti (farmárov na druhom brehu niečo ohrozuje, tak ich rovno presťahujme do mesta, tam budú vo väčšom bezpečí, nebudú mať síce z čoho a začo žiť a ostatní tiež nebudú mať čo jesť, ale hlavne, že nás pred nebezpečenstvom chráni druhý breh).
Do toho autor vložil na jednom mieste absurdné prerušenie scény a vhodil čitateľa doprostred „zadania úlohy“. Ak chce autor vybrať z rozhovoru iba niektoré témy a nie je pripravený dokončiť podrobný rozhovor, ktorý sám začal, nech to urobí celé ako rozpomínanie postavy, keď už kráča v snehu niekam po tom, čo úlohu vzala. Alebo podobne.
Čo ma však rušilo najviac, bolo čudesné opisovanie postáv uprostred rozhovoru. Rozprávajú sa dve hlavné, čitateľovi dobre známe postavy a autor sa zrazu rozhodne hlavnú postavu namiesto použitia zámena alebo mena postavy opísať ako „člověka, kterému pomalu táhlo na čtyřicítku“. Namiesto Drakea a Gabriely alebo jeho a jej (na čo postačí aj samotný tvar slovesa), sa tak rozpráva „zrzavé stvoření“, „jediná zástupkyně ženského pohlaví mezi cestovateli“ s už spomínaným človekom, ktorému ťahá na štyridsiatku, človekom v „už trochu pokročilejším věku“, „Drakeom Johnsonom“, „vousatým mužem“, „dobrodruhem s vousatou tváří“. Miestami ma to rušilo až tak, že som rozmýšľal, či do rozhovoru nevstupuje tretia postava. Naozaj, keď sa zrazu v rozhovore dvoch známych postáv ozve „vousatý muž“, doslova sa obzerám, kto to je a ako sa tam objavil.
Celkovo to mohol byť zaujímavý príbeh, keby autor neplytval priestorom na kopec zbytočností a radšej si dal viac záležať na motiváciách jednotlivých postáv. Keby boli v konflikte, keby niekto z nich niečo skrýval a nakoniec by to aj k nejakému odhaleniu viedlo, bolo by to fajn, inak je to len také cvičenie, či dokáže autor dojsť do cieľa. Dokáže, ale za akú cenu?